Keď zapadá slnko a fúka vietor a môžem sa na to pozerať, tak nech som kdekoľvek, spomeniem si na svoju rodnú obec. Keď zapadá slnko, slušní ľudia majú väčšinu svojich povinností za sebou a chystajú sa na útulné podriemkavanie pred usnutím. Všetkých takýchto ľudí, čo majú za sebou deň práce, už prešla ranná zlosť a zúrivosť, a prvá hviezda na východe, niekedy býva aj na západe, v nich uvoľní metafyzické nálady. (...)Takto nevinne lyricky začína Slobodov román Rozum, najčítanejšie a najkontroverznejšie dielo slovenskej prózy od r. 1982, keď vzniklo. Lyriku však rýchlo vystrieda dej odvíjajúci sa hlavne medzi Devínskou Novou Vsou a Bratislavou, ako aj úvahy hlavného hrdinu (kniha má silne autobiografický charakter). Román detailne odkrýva viditeľné aj skryté dilemy hlavného hrdinu, ktorý si rieši večný spor: Prostredie filmu, kde pracuje ako scenárista, sa ho dotýka chaosom, agresivitou a absurdnosťou; nemenej absurdný sa mu však vidí aj vlastný život - v kruhu zvláštne fungujúcich vzťahov. Hľadanie logických súvislostí, samého seba tu nespočíva v napätí medzi rozumom a citom, skôr v pocite, ako ich život vôkol neho ironicky popiera. Knihu, ako aj celú Slobodovu tvorbu, mám rád predovšetkým pre jej nezameniteľný štýl (čierny humor). Román vám rád požičiam, a ešte radšej sa potom s vami podelím o čitateľské zážitky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára