Počas školského roka 2003-2004 som absolvoval štipendijný pobyt vo Francúzsku. Po príchode do Paríža som sa zapísal do zoznamu Slovenského inštitútu. Z programu na február 2004 som sa dozvedel o vernisáži výstavy pastelov Karola Barona v parížskej galérii Les yeux fertiles. Informácia ma veľmi potešila. Baronovu tvorbu som obdivoval už od útleho veku, ilustroval totiž množstvo publikácií pre deti... Mojou najobľúbenejšou bola kniha Šrófikove dobrodružstvá. Z príbehov robota Šrófika a tajomných Baronových ilustrácií mi behal mráz po chrbte. Asi preto mi tak dokonale utkvela v pamäti... V malej galérii na rue de Seine v Saint-Germain sa vo štvrtok 26. februára stretlo niekoľko desiatok obdivovateľov Baronovej tvorby. Medzi gratulantmi som si všimol aj niekoľko osôb úctyhodného veku. Neskôr som sa dozvedel, že išlo o umelcov, ktorí spolu s André Bretonom založili a rozvíjali surrealistické hnutie. Nezabudnuteľným zážitkom pre mňa bolo osobné stretnutie s majstrom Baronom. Náš rozhovor, ktorý trval približne pol hodiny, bol plný smiechu. Zaspomínali sme si na Štrófika, zhovárali sa o surrealizme a pripravovanom slovenskom vydaní Patafyziky Alfreda Jarryho. Lúčili sme sa v dobrej nálade, s tým, že keď sa vrátim na Slovensko, dohodneme sa na stretnutí a v kľude sa porozprávame o obľúbených témach. Parížska nedeľa 29. februára 2004 však zmarila naše plány.K tejto krátkej spomienke ma primäl článok Evy Andrejčákovej uverejnený v denníku Sme 27. februára 2009: http://kultura.sme.sk/c/4326435/den-smrti-surrealistu-neexistuje.html
