La Parisienne 2011 – vysokosportovy zazitok (nielen) pre zaciatocnikov
Uz je nejaky cas dobehnute. Pravdupovediac, uz su vyprate a vyzehlene dresy aj naspat v skrini a stale som len hladala ako ten pocit z nedelneho behu vyjadrit (dostala som to totiz za ulohu ;-)). Pomohla mi az kamaratka, ktorej som - nie malo hrda, co som zvladla – ukazovala moju nahodne zachytenu fotku z cielovej rovinky. « Ale ved ty sa smejes ??!! » povedala sokovane. No ano, ked tak nad tym rozmyslam, usmievala som sa asi celych tych 6 km a potom este celu cestu domov az hadam kym som vecer nezalahla do postele….
A o tom ten pretek vlastne asi bol. 6 kilometrova trasa vytycena v koncinach Pariza s tymi naj klisé turistickymi sceneriami nie je o nejakom strhavani rekordov a porazanim superov. Je to o prekonani v prvom rade seba sama, o zdielani sportoveho ducha a kamaratstva a v rade neposlednom o podpore dobrej veci – cast vytazku ide na podporu vyskumu rakoviny prsnika.
Vdaka blogu sme tento rok dali dokopy slovenske druzstvo aj ked sme sa nakoniec z pat zapisanych v den D stretli len tri. Tina a Ada hrali ulohu skusenych matadoriek. Pre mna, vikendovu bezkynu to bola premiera. Strategiou dna bolo prist na start dostatocne skoro aby sme boli najlepsie hned v prvej vlne. Oblecene, rozcvicene a s nakreslenym slovenskym znakom na licku sme zaujali stanovisko na moste veducom spod Eifelovej veze k startu uz kratko po deviatej.
Ranny Pariz sa nam prebudzal pred ocami (ci pod nohami?), most sa rychlo plnil startovacimi cislami a krasnu atmosferu neskazil jemny dazd ani viac nez hodinove zdrzanie startu. Po nekonecnom posuvani sa na moste, finalnej dance-rozcvicke sme teda vybehli konecne za zvukov tohtorocnej znelky – kankanu (ktory nam v tom hluku napadne pripominal cimbalovu muziku :-)).
Treba podotknut, ze La Parisienne alebo Parizanka sa za 15 rokov svojej existencie rozrastla do gigantickych rozmerov a startom tento rok vo viacerych vlnach prebehlo viac nez 21 000 ucastnicok. Takze boli chvile ked clovek, uvazneny v mase, moze vymyslat co chce ale dav ho aj tak vedie svojim vlastnym tempom. Po prvom, takmer spolocne odbehnutom kilometri sa ozajstne bezkyne Tina a Ada odtrhli aby ukazali co v nich je a ja som pokracovala svojim amatersko-turistickym tempom. A skutocne sa po oboch stranach Seiny kluckujuca trasa, od Trocadéra az po Vojensku skolu vedla Marsovych poli, dala ponat ako kulturno-spoznavaci pochod. Okrem scenerii bolo o zabavu postarane vdaka niekolkym, velmi vykonnym orchestrom rozmiestnenych po trase ci povzbudzujucim divakom s profi transparentmi na podporu kolegyn.
Dojimave boli detskou ruckou namalovane kartony pre kazdu najlepsiu beziacu mamu. Osobitnu kategoriu rozptylenia tvorili samotne sutaziace od sloganov na teamovych firemnych trickach az po regulerne karnevalove prestrojenia kamaratskych druzstiev, ktore si to sem prisli skutocne uzit! Trasa v rytme kilometrovych znaciek tak presla ani neviem ako a vyburcovana atmosferou som sa dokonca vypala k finalnemu sprintu. Za cielom, uz s ruzickou a medailou (ktoru dostala kazda ucastnicka) sa potom dostavil krasny pocit zadostucinenia – dali sme to!
Vysledky:
SLOVAK TEAM
3 445.miesto Martina 00:36:46
3 469.miesto Andrea 00:36:48
14 827.miesto Michaela 00:45:55
PS 1: dakujeme tymto zaroven Slovenskej Agenture pre Cestovny Ruch, ktora nas vystrojila siltovkami, ktore – okrem toho, ze nam strasne pristali – sa nam v tom dazdi velmi zisli :-)
PS2: dufam, ze o rok sa nas na starte stretne este viac!
Michaela
Viac o románe Laurenta Bineta sa dočítate v našich starších príspevkoch (HHhH z 31. mája 2010, HHhH v preklade z 15. novembra 2010 a Program SI na začiatok januára 2011 zo 4. januára 2011). Na fotografii v pravo dole pamätník Jozefa Gabčíka v Žiline.
Tak asi takto som reagovala potom, čo sa mi do rúk, respektíve na obrazovku, dostala nasledujúca správa: "Má sa rušiť Slovenský inštitút v Paríži..." Celý článok, ktorý uverejnila Pravda, si môžete prečítať po kliknutí na názov tohto príspevku. 
